Ihlár a pastierska píšťala

Ján Štiavnický - Ihlár a pastierska píšťala

Neodmysliteľnú súčasť výstroja dedinského mládenca tvorila v minulosti okrem krpcov, opaska, valašky aj píšťala. A všelijaká. Píšťala vŕbová, bazová, dubová, rífová, handrárska, goralská, valaská, šarišská, fanfárka, drček, fujara . . . atď. Náš slovenský ľud si veru rád zapreberal - či na grúni pri pasení ovečiek, alebo doma na podstení pri odpočinku ... Niektoré píšťaly mali aj pracovný význam. Napríklad keď sa dedinou rozľahol zvuk „slávika", ako volajú v Čechách handrársku píšťalu, všetci vedeli, že treba pozbierať staré handry a za bagateľ alebo aj zadarmo zaniesť handrárovi. Hudobné nástroje, a teda aj píšťaly, zohrali v živote svojich majiteľov mnoho ráz dôležitú, humornú či smutnú úlohu. Spisovateľ Ján Štiavnický sa inšpiroval niektorými príbehmi zo života
píšťalkárov alebo ich najbližšieho okolia a napísal knihu veselých až ľahkovážnych - veď či nie je ľahkovážne od čižmára Ábela, keď zanechá svoje „poctivé" remeslo len preto, že si myslí, že „dúchať" do píšťalky je nič a on ľahko príde ku grošu! - ba až rozprávkových príhod. Napríklad
o tom, ako žabica-mangulica odmenila píšťalkára Vavrinca za skromnosť a umenie a potrestala jeho nenásytnú ženu Boru ... Knihu „píšťalkárskych'' príbehov ilustroval Marian Jaššo.